HOREHRONKA NA CESTÁCH

Mozno som uz pisala v predchadzajucich prispevkoch, ze mi raz senora Marina sama od seba zacala rozpravat o tom ako jej manzel zomrel na rakovinu mozgu. Ja som sa nikdy na pricinu smrti nepytala. Mozno s tyzdnovym odstupom od nasho rozhovoru som sa rozpravala s chlapcami o pohlavnych chorobach v kolumbii a ako spravnych medikov ich tiez aj zaujimalo aka situacia je na slovensku. Postupne sme sa dopracovali k teme HIV. Miguel mi potom hovorri, ze jeho otec zomrel na AIDS. Nedovercivo som sa na neho pozrela so slovami „tvoja mama mi pred tyzdnom rozpravala sko tvoj otec zomrel na rakovinu“. Chvilu som nevedela comu mam verit. Juan zasiahol do rozhovoru a vravi, ze jeho mama sa za to hambi a nechce o tom rozpravat a radsej sama od seba mi porozpravala pribeh o manzelovej rakovine ako „prevencia“ aby som sa ja na jeho smrt nikoho nepytala. Ved aj keby mi nic nebola povedala, by som sa nepytala. Je to predsa ich sukromna zalezitost. Ale zacali sami od seba...
V ten vecer mi Miguel vyrozpraval ich rodinny pribeh. Otec pracoval pre veterinarnu spravu ak som to dobre pochopila. Ked bola senora Marina v prvom trimestri tehotenstva so sarou poslali ho na sluzobnnu cestu na juhovychod kolumbie, kde je hlavne dzungla. Panko si vyhodil z kopytka a bolo. Ked sa vratil domov, tak ako v kazdej narodnej spolocnosti v kolumbii aj jemu robili asi 4x do roka krvne testy na drogy, HIV a kadeco ine. Zavolali mu z miestnej nemocnice, ze maju jeho vysledky, ale pre istotu ho poslali na dalsie testy do bogoty, kde jeho diagnozu potvrdili. Po navrate z bogoty domov sa od celej rodiny distancoval bez toho aby im udal dovod a oznamil im svoju diagnozu. Senore Marine zomrela matka, ked mala len dva roky. V case ked si od nej manzel drzal odstup sa jej snivalo o svojej matke, ktora jej v sne povedala, ze jej manzel pred nou nieco taji. Senora sa prebudila uprostred noci, zobudila muza a polozila mu jasnu otazku. „Co predo mnou skryvas?“ Senor jej nakoniec so slzami v ociach povedal celu pravdu o jehu ulete a o jeho diagnoze. HIV pozitiv. Asi lepsi dovod na vyhladanie manzelskej poradne a psychologa nepoznam. Isli tam spolu a senora mu nakoniec slubila, ze s nim teda zostane az kym nezomrie, ako spravna krestanka. Senor zomrel o 12 rokov neskor na silvestra. Synovia a dcera o diagnoze svojho otca nemali ani tusenie. Ked bol senor posledneho pol roka v nemocnici tak detom povedali ze ma tuberkulozu alebo nejaku inu vaznu chorobu. Az v posledny den na smrtelnej posteli si otec zavolal synov do postele a povedal im ze ma AIDS a ze ma pocit, ze toto je jeho posledny den a chce im povedat pravdu.
Senora vravi ze je zazrak ze sa ani ona a ni ani sara nenakazili HIV v obdobi ked sa senor vratil zo sluzobky a tym ako mu robili krvne testy. Sara ma teraz 15 rokov a ked som sa miguela pytala, ze ci ona vie cely tento pribeh, tak mi povedal, ze je na to primlada este. Ja mam iny nazor, ale je to ich vec.
Pripajam fotku mojich kolumbijskych bratov miguela (v predu) a juana. Ked sa lepsie pozriete, tak juan ma na hridniku take cervene otlacky. V skole sa hral s kardio masinou.

Po dvojmesacnej odmlke idem ozivit blog. Praca mi skoncila 4. decembra a zacali mi prazdniny, tak medzi vyletmi, ktore teraz podnikam, mam vzdy nejaky den ci dva pauzu na regenaraciu a napisanie nejakych riadkov o tom co tu ja stvaram. Rozmyslam ako zacat, ze ci mam pokracovat v pisani o mojom poslednom vylete do medellinu, kde som sa stretla so slovenskou evkou. Najlepsie ale bude, ak budem pisat o udalostiach chronologicky a napisem o mojich zazitkoch z oktobra, novembra a az potom budem pokracovat o decembrovych zalezitostiach.

V oktobri som sa zucastnila aiesec konferencie step-up v ibague. Sef mi dal na sobotu volno, tak som z neivy cestovala hned v piatok vecer po praci. Isla som takym dodavkovym autobusom a sedela som na najnepohodlnejsom mieste – medzi soferom a spolujazdcom. Do ibague som dorazila o jedenastej vecer, rychlo prezliect, upravit a hor sa na fiestu. S aiesecarmi sme sli do super podniku pod holym nebom so skvelou muzikou. Vstup bol 50sk. Jedina vec co mi na podniku prekazala bola ich napojova politika. Alkohol predavali len vo flasiach. Mala som aj chut na aguardiente (agua caliente – horuca voda...narodny kolumbijsky alkohol) ale to by som si musela kupit celu flasku. Nepredavali samostatne drinky.

V rodine Torres(ovcov) maju usb modem na internet. Ale signal je neskutocne zly v dome. Nejake specialne mury ma ten dom. Neviem si to inaksie vysvetlit.
Surfovanie teda riesim na posteli tym stylom, ze modem vystrcim von cez okno.
V skole mam nastastie wifi. (Ano, aj v kolumbii poznaju wifi)

A na tejto fotke mozete vidiet dreveny strop, z ktoreho mi pada na postel bordel. No prisaham, ze to vyzera ako mysaci trus.

Uz som bola na navstevach kade tade, ale tu v kolumbii ma velmi prekvapilo, ako maju vyriesenu ludia obyvacku. Ja tomu hovorim "garazovacka" (garaz+obyvacka). alebo po anglicky by sa to dalo nazvat "living garage" (living room+garage).

Jennifer mala narodeniny minulý vikend, tak som si pochutnavala na kolumbijskom pive (aguila) a fesaci sa ma snazili naucit nejake latinskoamericke tance.
V sobotu sa ale alkohol nedal nikde kupit, lebo v nedelu boli nejake volby (nejake miestne zastupitelstvo). V kolumbii je zakon, ze den pred volbami za nesmie nikde predavat alkohol, aj bary a krcmy su zavrate. Jennifer mala nastastie doma dostatocne mnozstvo zasob.

-studenu sprchu si davate 3x denne a zelate si aby bola voda este studensia
-telefonne cisla znamych mate napisane na papieriku, a ked potrebujete niekomu zavolat, vyjdete na ulicu a pohladate stanok/obchod MINUTOS
-nepozerate predpoved pocasia
-v konverzaciach s domorodcami nehovorite co ste robili na jar, ale v marci, aprili a maji (len malo kolumbijcanov vie, ze ktore rocne obdobie je v ktorych mesiacoch)
-ziadne zaludocne problemy
-nepytate sa v restauraciach na vegetarianske alternativy, date si len ryzu
-nerozmyslate nad zvlastnymi kombinaciam potravin napr. spagety s ryzou
-ked idete na nakup do EXITO (nieco ako nase tesco), bez reptania pri vstupe do obchodu ukazete obsah vasej tasky a necudujete sa, ze na vsetky vase veci daju nalepku s napisom INGRESADO, aby ste neskor nemuseli vysvetlovat, ze ta ci ona vec je vasa
-ked vychadzate z EXITO, bez reptania sa podrobite dalsej prehliadke vasich osobnych veci kontrole vasho blocku a obsahu nakupnej tasky, ci vsetko suhlasi
-nerozmyslate, ze kedy pojde bus, lebo cestovny poriadok tu neexistuje
-nie je vam luto psov na ulici
-rano sa bez rozmyslania zacnete hybat v rytme salsy ked pocuvate radio
-nenosite ponozky
-nosite vsade flasku s vodou
-neusmievate sa tak casto ako v USA, lebo tu si mladi pani robia urychlene zavery
-pouzivate kolumbijsku gestikulaciu (pripravujem blogovy prispevok aj s fotografiami o roznych gestach, ktore mi boli este pred mesiacom a pol uplne cudzie)
-nesplachujete vodu po malej potrebe (v ramci setrenia vody)
-cez obednu prestavku si date slofika
-nezamyslate sa nad nedochvilnostou ludi
-nevsimate si oddpadky na ulici
-nechodite do knihkupectva z volnej chvile ako na Slovensku alebo v USA, kde si kludne mozete prelistovat knihu aka sa vam paci a dat si pri tom kavicku. V kolumbii maju v knihkupectvach vsetky knihy zabalene v priesvitnej folii
-nasli ste so oblubenu znacku piva
-nenosite sperky a hodinky (zbytocna provokacia na ulici)
-(zeny) nenosite kabelku...peniaze nosite vo vrecku a nie v penazenke a kabelke (zbytocna provokacia)
-zvyknete si na hlad
-zacnete nosit rifle aj pri teplote nad 35C
-na prechadzky chodite zavcasu rano (6.00) kym je chladno (27C)
-nezijete v ocakavani, ze v oktobri, novembri ci decembri bude chladnejsie
-je vam do smiechu, ked sa pozerate na svoju hrubu teplakovu bundu v skrini
-vsetko sa vam uz zda normalne a nevidite dovod o tom pisat na blog (urcite sa budem snazit pisat aj nadalej, nemajte strach!)

Ospravedlnujem sa za dlhsiu odmlku.
Dala som si tento tyzden dat uz konecne nieco na blog a momentalne je pol hodina pred polnocou v nedelu. tak predsa sa mi to len podarilo. normalne mam uz aj vycitky svedomia, ze zanedbavam informovat mojich priaznivcov. tak podme na to...

V sobotu po skole som isla so senorou do mesta. Poprechadzat sa a „vitrinar“ (pozerat sa do vitrin...cize obzerat vyklady. spanielcina je lahsia ako som si myslela). Ceny su tu velmi nadsadene. Slapky s nejakym peknym vzorom stoja aj cez 1 000 sk. Moj strop je 100 sk. Nastastie tie so mam este nie su zodrate, tak ani nemusim rozmyslat nad kupou novych. A oblecenie to iste. Ceny su dost vysoke. Ale zasa na druhej strane, nemusia si tu kupovat svetre ani bundy. Tricko mozu nosit cely rok. Maju tu aj specialne predajne aj s handrami z ameriky, kde predavaju vsetky znacky pod jednou strechou (hollister, amercrombie, victoria's secret...). Cena 2x vyssia ako v USA. Z jedneho zdroja mam ale informaciu, ze tieto handry sa aj tak siju v kolumbii, potom ich odvezu do ameriky, tam na ne nasiju znacku a dovezu nazad do kolumbie. Pripada mi to dost nelogicke. Informaciu musim este overit.

Vecer som sla do kina. Sama samozrejme. Na intenete maju aj program kina, tak som si nasla, ze budu premietat „Public Enemies“. Ale napr. rozpis autobusov na internete nemaju.

V kine som sedela vedla jedneho muchacha (david), tak som chcela pomachrovat so spanielcinou a pytam sa ho, ze ci sedim na spravnom cisle sedadla (nevidela som kvoli tme). Tak sme sa dali do reci. Nastastie ale vedel po anglicky. Bol cely nadseny, ze si ma s kym precvicit anglictinu tak po filmesme sa sli najest. A potom sme sli tancovat. Nejako sa to vsetky rychlo zbehlo. David ma dopredu varoval, ze nevie tancovat. Podla mna vedia vsetci kolumbijcani tancovat a ked niekto povie, ze nevie, to pre mna znamena, ze vie, ale nie az tak dobre, aby som popri nom vyzerala ako totalna nemoznica.

Zhodou okolnosti oslavuju treti vikend v septembri „amor y amistad“ - den lasky a priatelstva. Nieco ako nas sv. Valentin, ktory u nich v kalendari absentuje. Ale napriklad halloween tu maju. Uz teraz v carrefoure predavaju vyzdobu a tekvice.

S davidom sme sa teda vybrali do salsa klubu. Pekne zariadene priestranstvo pri rio magdalena. Ziva hudba, dobre pivko. System v kolumbii (alebo len v neive???) maju taky, ze po 23.00 hodine sa alkoholicke napoje predavaju za vyssiu cenu a tiez sa zacne predavat aj iny alkohol. Tak som nemohla pokracovat v piti kolumbijskeho piva, lebo po 23.00 ho uz nepodavali. Zvolila som preto argentinsku alternativu. Samozrejme raz tolko to stalo.

Po dvoch pivach som sa uz citila tak akurat na tancovanie. David naozaj NEVIE tancovat. Kroky vedel presne. Ako z ucebnice. Ale nevedel sa hybat. Velmi zriedkava anomalia u kolmbijcana. Neschopnost hybat sa do rytmu salsy.

Ked sme odchadzali z klubu, tak som si vsimla, ze mali nad pokladnou na konstrukcii zaveseny igelitovu tasku s vodou. David hovori, ze to odpudzuje hmyz. V niektorych domacnostiach si ludia davaju k oknam flase s vodou. Z vodovodu. Divne.

V nedelu som mala ist s rodinou na vylet do „desierto de tatacoa“ (tak nejako sa to pise). Senora mi ale hovori ze pojdeme neskor, po 2. Tak som nevedela, ze ci pojdeme az poobede, alebo az po druhom oktobri. Nakoniec to bude v oktobri. Nedela mi teda zostala volna, tak som sa s davidom dohodla, ze pojdeme na kupalisko.

David je z bogoty a v neive je len kvoli praci. Asi mesiac. A tiez tu nikoho nepozna, presne ako ja. Pracuje pre jednu ropnu spolocnosti. Ma na starosti nejake elektricke skrinky, co su vzdy situovane vedla ropnych vrtov (maximalne laicke vysvetlenie).

V nedelu sa konalo kupalisko. Najprv sme ale museli zohnat taxik, ktory nas tam odvezie, lebo areal je od mesta vzdialeny asi 20 minut, a ide sa tam cez nejaku specialnu zonu, na ktoru musi mat taxikar nejake specialne povolenie a nie vvsetci toto povolenie maju. V tej zone sa pred piatimi rokmi zdrzovali FARC (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia alebo po nasom: guerilla). Teraz je to uzemie strazene vojakmi a je relativne bezpecne. O bezpecnost je postarane na kazdom kroku. Aj david mi hovoril, ze ked ide niekde do dzungle s firmou skontrolovat ropne vrty, tak si vzdy najmu bodyguardov a.k.a. Osobnych strazcov, ktori idu cez dzunglu na motorke pred autom asi s 10 minutovym predstihom. Ak sa im nic nestane, tak potom idu naftari a alektrikari na aute. Este chvilu zostanem pri teme. Vo stvrti, kde byvam, to maju zariadene tak, ze na kazdych cca 100m ulice je prideleny straznik. Vacsinou su to postarsi pani, co sa cely den prechadzaju hore dolu drziac v ruke dreveny obusok. Pozeraju, ci sa nepohybuju na ulici nejake podozrive individua. A ked sa zotmie maju stari ujovia okrem obuska (jedneho uja som videla s mecom...ako rytier) na krku pistalku. Celu noc piskaju.

Zevraj to ma odstrasujuci efekt na zlodejov. Ako ked som bola v yellowstone a do lesa som vzdy sla len so zvoncekom aby som odstrasila vsetky medvede. Bezpecnost nebezpecnost....ked ujo zacne piskat ako rozhodca pod mojim oknom o 2.00 v noci tak tym nie som velmi nadsena.

Vratim sa teda naspat k nedelnej navsteve kupaliska – Playa Juncal.

vstupne stalo 200 SK. Vsetky veci co sme mali so sebou sme museli odovzdat do satne za dalsi poplatok 20 SK. Nie ako na slovensku, kde si da clovek uterak na travu, cita knizku alebo pocuva hudbu. Neopaluje sa tu vobec nikto, a ked poviem nikto tak tym aj myslim nikto. Vsetci su dostatocne hnedi. Cely cas som teda musela byt vo vode, ziadne vylihovanie na trave sa nekonalo. David mi hovori ze vsetci tam na mna cumeli. Najprv som si to vobec nevsimla, ale ked ma na to upozornil, tak naozaj. Vsetkym kolumbijcanom bolo hned jasne, ze nie som domoroda. Bola som najbelsia a aj najchudsia. Zeny tu maju velmi zdrave proporcie. Aj si posuskavali nieco a ukazovali na mna. Fotit sa so mnou nechcel ale nik, narozdiel od cinanov...

Po dlhsej dobe znova pisem nieco na blog. Ked som prisla dnes vecer domov z prace, tak mi senora marina otvorila dvere a mala na tvari ten najvacsi usmev aky som doteraz videla. A dovod? Teplota v dome klesla pod 30C. Celu noc a cely den prsalo a bolo zamracene. V takej "zime" sa mi nastartovala aj pisatelska cerebralna funkcia. Naozaj je to divny pocit sediet v obyvacke bez toho, aby som po polhodine vstala s mokrym pozadim (perspirativny dovod).
Studena sprcha sa stala mojou najlepsou kamaratkou. Ani brvou nepohnem ked mi po chrbte steka prud studenej vody. Vychutnavam si kazdu jednu sekundu, ked po mne steka nieco co nie je slane.
V skole som predsedkyna komisii, co rozhoduje, ktori studenti prejdu zavarecnou skuskou. Sucastou skusky je prezentacia lubovolnej temy. Jedna studentka rozpravala o setreni vody a spomenula aj to, ze ludia by sa nemali kupat ale sprchovat. Pozeram na nu, ze ved tu teplu vodu nemaju, tak v com sa to akoze kupu. No predsa v studenej vode. Fuuuu...az taky ladovy medved este nie som, aj ked som nie raz mala myslienky skocit do studeneho bazena po 4 oducenych hodinach v triede, kde teplota neklesne po 32C.
Este chvilu zostanem pri hygienickej teme. Neodmyslitelny artikel pre moj zivot v kolumbii je sprchovy gel. Isla som do obchodu, ze si kupim novy. Kdeze. V beznom obchode maju len mydlo. Sprchovy gel sa da kupit lenn v supermarketoch. Mozno neskor objavim nejaky maly obchod, kde sprchovy gel bude, ale zatial nada.
Vsimla som si, ze ludia v domoch prelepuju odtoky na vani lepiacou paskou...jeden z dovodov je aj ten, ze z vodovodnych rur vychadzaju kukarace.
Raz som nasla na svojej posteli taky maly cierny sulok a okolo toho nejake tmave omrvinky. Jasne, ze prve myslienky boli "la puta raton". Ale snazila som si nahovorit, ze to asi zrejme cez okno padlo do izby alebo nieco take. Nechcela som si pripustit, ze by mi po posteli v mojej nepritomnosti behali mysi. Ale ked som nasla rovnaky cierny sulok na posteli aj dalsi den, konfrontovala som senoru marinu s trusovym problemom. Vysvetlila mi ze v to nie je mysi trus, ale ze mi to pada na postel z povaly. Strop je dreveny a su tam termity ci co...a ze tie termity produkuju take male cierne sulky z dreva, ktore mi potom padnu zo stropu na postel. No....neviem.....

(na toto miesto som chcela dat foto mojej izby, ale pripjenie je take ake je....takze nabuduce)

Zvyknem si pozrem aj spravy v televizii a nie je ziadnou zriedkavostou, ked ukazuju, v ktorom pristave, kolko kilogramov roznych drog zadrzali (dneska napriklad bolo v spravach nieco o tom ako zadrzali neviem kolko milionov dolarov v hotovosti). Moja kolumbijska rodina uprednostnuje sledovanie reality show. Kolumbijsky big brother, kolumbia ma talent a kolumbia hlada superstar.

Pvy tyzden vyucovania bol pre mna mierne vycerpavajuci. Po spanielsky som nevedela nic tak som musela kreslit na tabulu ..... najviac som mala stres z lekcie, kde sa prebera slovna zasoba zvieracej rise. Chudaci studenti nechapali, co za zverov som to kreslila po tabuli. Deer (jelen) v mojom ilustracnom prevedeni vyzeral ako antilopa a kacku od husi som takisto nevedala dobre vysvetlit. Teraz sa uz samozrejme s tym nekaslem a poviem im vsetko po spanielsky (aj ked mam od vedenia skoly instrukcie hovorit len a len po anglicky).
Ked preberame rozne vyznami slovesa "to take" (zobrat, brat) tak mam v mojej ucitelskej prirucke priklad: "to take drugs e.g. Maradonna takes heroine and cocaine."
Ked preberame frazove slovesa napr. "to get rid of" (zbavit sa) studenti vyznam najlepsie pochopia na priklade "Venezuela needs to get rid of Chavez."
Ked preberame krajiny a narodnosti, tak su to hlavne juhoamericke krajiny: brazil-brazilian, peru-peruvian, panama-panaman??? nie ako na slovensku, kde sa na hodinach anglictiny ucime vsetky europske krajiny.
Pri slovese "to make something talk" nempozem pouzit ako priklad "Jimmy Hendrix makes the guitar talk", lebo nikto tu jimmy hendrixa nepozna. Ziaden zo studentov nepozna ani dvojicu Bonnie a Clyde, ked chcem pouzit priklad na sloveso "to rob a bank".
Nahnevana som na daniela-sefa-hr managera. Na kyho certa poskladal skupinku 23 studentov, ked ma najvacsia miestnost v jazykovke kapacitu 10 studentov??!! A studenti z tej skupiny su este k tomu na roznej urovni. Niektori vedia po anglicky lepsie ako Magda (ucitelka z polska) niektori zasa nie su schopni si odo mna vypytat pero po anglicky (to, ze mi nerozumeju ani slovo ma uz po par tyzdnoch vobec nevzrusuje). Vyucovanie tejto skupinky prebieha stylom, ze 4 studenti sedia na chodbe na schodoch. Ja som sa uz samozrejem stazovala osobne u daniela, ale nic sa nedeje. Tak som nahuckala studentov, nach napisu oficialnu staznost. (dnes bola situacia uz naozaj neunosna, lebo prsalo, a v kolumbii je bezna vec, ze na oknach su len mreze a nie sklo, tak niektori studenti zmokli, lebo v triede sme ako sardinky)
A aky su moji studenti? Rozni. Doktori, stednti mediciny, mladez, chemici a aj nezamestnani. Vacsinou su to el studenti vysokych skol. V neive je ze vraj najlepsia univerzita so zameranim na medicinu v celej kolumbii.
Jeeden z mojich oblubenych studentov je bronzovy majster sveta v plavani (asi 2000m motylik...asi). 17 rocny chalanisko. V ramci anglickej koverzacie som od neho vyzvedala jeho treningovy plan. 3 hodiny rano a 6 hodin poobede (v jazere, lebo sa specializuje na dlhe trate). Sporrtovec chce ist studovat do nemecka, tak bol cely nadseny, ked som mu povedala, ze mam mgr. aj z nemciny. Tak ho ucim aj nemcinu.
Moji "bratia" miguel a juan ma zobrali uz aj na jednu ich studentsku medicku party. Zo zaciatku som aj rozumela, ked mi studenti hovorili ich vysnivane specializacie (cardiologia, neurologia etc.) ale potom, ked sa zacali medzi sebou bavit a rozpravat medicinske vtipy, tak tomu by som nerozumela ani po slovensky. Celkovo sa ale velmi dobre dokazem zabavit napriek jazykovej bariere.
Ked sa chlapci ucia na skusky, tak maju vo zvyku si dat na pisaci stol tanier s kavou (s praskom...nie vodu). Aroma vlasti.
skoro som zabudla. Juan zacal studovat medicinu, ked mal 15 rokov. (Miguel zacal v 16...zacali studovat naraz) V 21 rokoch bude z neho doktor. Na slovenske pomery nieco neskutocne. Po ukonceni 6 rocneho studia musi ist kazdy mlady doktor na 6 mesiacov do nejakej bohom zabudnutej dedinky liecit tamojsich domorodcov a indianov. Zaujimavy koncept. A potom maju napr. este 3 roky na specializaciu (napr. internista). V 24 rokoch "finish" - ina frajerina (viem, viem, studium sa nekonci nikdy...ale chapete ma, nie?).

(warning: v texte je vela preklepov)

V sobotu som sa hned po praci vybrala naspat do Ibague, stretnut sa s magdou a s aiesecarmi, ktory pre mna pripravili na sobotu vecer hodiny latinoamerickych tancov. Na autobusovu stanicu (el terminal) v neive ma bol odprevadit michelangelo. Dobre, ze siel, lebo sama neviem ci by som to na prvy krat zvladla. Na stanici sa na nas vrhli soferi autobusov stylom aky funguje napr. v egypte, ked sa turisti vyberu na trhy a arabi ich lakaju do svojich stankov s tovarom a snazia sa im nieco predat za kazdu cenu. Na nas soferi vvykrikovali: "bogota? ibague? cali?..." (a ostatne mesta v kolumbii, ktore si uz nepamatam).
Na stanicci to vyzeralo podobne ako na letisku. Rozne autobusovve spolocnosti mali svoje "stanky" a klimatizovane "cakarne". Tu sa na stanicu nechodi ak ona slovensku, ked presne viete o kolkej vam ide bus, tak presne vtedy pridete na stanicu. Domacich som sa pytala a povedali mi, ze na internete nie je rozpis autobusov. Na stanicu jednoducho kolumbijec pride hocikedy. Ja som sa potrebovala dostat do Ibague, tak jeden sofer nas hned odchytil, ze do ibague ide bus za 10 minut. Tak sa mi zda, ze tie busy idu az vtedy ked sa naplnia. "Autobusy." Ja som sla v takej velkej dodavke. Aj so soferom nas bolo 9 osob. Samozrejme ze tu maju aj busy normalnej velkosti, na ktoru sme zvyknuti na slovensku. Cena listku Neiva-Ibague: 220 SK (3 hodiny cesty, kilometrov neviem kolko).
Celou cestou som si sla oci vyocit na krasnej prirode a javoch, ktore na slovensku nevidno. Tolko odtienov zelenej som este nevidela.
Co sa tyka cestovania, tak dialnicu som ziadnu nevidela. Napriek tomu vyberali na cestach myto. cca 80SK na 50 km hladkej cesty. Nie dialnica. Predpisanu rychlost nerespektoval skoro nik. Dediny su ale vyriesene tak, ze su na hlavnej ceste velke retardery kazdych cca 70metrov. Vozidla musia kvoli nim takmer uplne zabrzdit. Retardety maju blahodarny ucinok pre chudobnych kolumbijcov, ktori ked vidia ze autobus zastavuje, pribehnu k nemu zacanu cestujucim nukat sackove vody, kolu, cukriky a pecivo. Autobusy maju vacsinou otvaracie okienka ako na aute, tak cestujucim nerobi problem tuto "drive-in" sluzbu vyuzit. Cesta do ibague bola ale v buse s klimatizaciou, tak okna neboli otvaratelne. Cestou spat do neivy autobus (mikrobus) klimu nemal (tak aj cestovne nazad bolo lanejsie a platila som 170 Sk) a okna boli celou cestou otvorene. Cely cas na mna fucalo. Moj uces vyzeral nejako takto potom:

V ibague som potom sla taxikom k andrei na privat, kde sa konali hotdiny tanca. Moj tanecny partner Louis bol o hlavu nizsi odo mna tak sa mi cely cas nepozeral do oci ale do/na ... Naucili ma salsu a merengue a regeton (neviem ako sa to pise).



Ako podakovanie za zorganizovanie celeho vecera som im zatancovala slovenske ludove tance, na hudbu z youtube. Cez prestavku sme sa sli schladit na ulicu kde deti skakali "gumu." Presne ako na slovensku, len mali ine odriekanky pri skakani. Tak mi to nedalo a odhodlala som sa im ukazat, ako to robime my na slovensku.




Po dvojhodinovom tancovani som si zobrala taxika a sla za magdou (ona zabudla na hodiny tanca). Taxikar si vsimol, ze som sa lucila s kamosmi po anglicky, tak sa ma pytal (po spanielsky), ze ci studujem v ibague. Odpovedala som (tiez po spanielsky) ze pracujem v neive. A taxikar na to: "v usa mate uz taku krizu, ze musite chodit pracovat do juznej ameriky?"... Celkovo si vacsina ludi mysli, ze som americnaka. Neviem preco. Tucna nie som (skor naopak). Dokonca si o mna zacala robit starosti senora marina a zacala ma prikrmovat nejakym detskym sunarom na priberanie.
S magdou som sa o polnoci vybrala do podniku. Stretli sme sa aj s ucitelom kolegom Alejom (alejandro) s jeho kamosom alvarom. Tak som mala hned aj moznost v praxi a na verejnosti vyskusat tanecne kroky, co som predym nacvicila s luisom. Alejandro bol s mojim vykonom spokojny (podla mna si robil srandu) a sa spytal, ze ci som naozaj nie z kolumbie. Nuz...
S magdou sme potom do noci rozoberali kolumbijsku kulturu. Rozmyslali sme, ze ci aj male deti umyvaju v tej studenej vode a spolocne sme ponariekali nad jedlom (kombinacie volowe - cestoviny s ryzou, zemiaky s ryzou, karamel so syrom, kuracina s bravcovinou atd.) (tento prispevok pisem cez obednu prestavku a senora marina mi navarila: polievka-kuraci vyvar takej tmavosivej farby v ktorom plavali spenatove listy a pokrajany platan....platan je pre mna banan, rozdiel v tom nevidim+k polievkaa sa zapija domacim ovocnym dzusom. konzumujem vsetko zaradom, ak nechcem umriet od hladu).
Skoro celu nedelu mada riesila rodinne zalezitosti na skype tak som bola odkazana na seba. Isla som na pivo s alejom a potom pekne na bus do neivy. Trochu som znervoznela ked sme sa zrazu ocitli v kolone, kvoli dopravnej nehode. Cesta bola uplne neprejazdna tak sa sofer otocil a siel nazad (som si myslela, ze do ibague). Nastastie sa ale dalo ist obchadzkou po nejakej prasnej cesete cez les. Do neivy sme dorazili bez meskania nakoniec a poslednu trasu z terminalu k senore marine som sa odviezla taxikom. Musim sa ale priznat, ze som ako turista v cine. Na papierikoch mam vzdy napisane adresy a tie strkam taxikarom do ruk.

novy poznatok> poslanie listu do europy stoji 30 usd!!!

Arepa je kolumbijske jedlo, ktore sa robi z kukurice. Uvarene zrnka kukurice sa hodia do mlynceka (mlyncek ako na mak alebo na maso) a pomelta hmota sa pomotom manualne vymiesi ako cesto, z ktoreho sa nasledne urobia placky. Tie sa daju na panvicu s troskou oleja na 10 minut.
Kukurica v kolumbie moze byt: zlta, biela alebo fialova.

V praci/skole zacinam kazdy den (pondelok az sobota) o 8.15. Byvam od skoly 2 minuty peso. Ale bez najmensich problemov vstanem uz o 6 rano aby som este stihla pointernetovat a pridat nieco na blog. Samozrejme si musim dat rano aj ladovu sprchu, lebo cez noc sa varim (na miernom ohni) vo vlastnej stave. Najnizsia teplota v noci bola zatial 25. Na ranajky si dam vacsinou banan (cierny nahnity, lebo zlte ukazkove ako mame doma, tu moc nie su) a kavu (v skole roznasa kavu ucitelom upratovacka a chuti to ako sladka voda). V praci som do 10.30 alebo 11.15. Za ten cas oducim 3 alebo 4 studentov, ale stane sa, ze studentom sa nechce prist do skoly, tak si cez volnu hodinu citam knihu. Doobedu vypijem asi liter vody (uz nie z vodovodu) a nasledne to vsetko aj vypotim, lebo skola nema klimatizaciu a moja trieda nema okno ale len sklenenu stenu do chodby cez ktoru ide do triedy svetlo. Odhadujem ze sa teplota v malom sklenom chlieviku pohybuje okolo 30C. Mam tam sice ventilator, ale ked ho zapnem, tak studenti nepocuju ani slovo co poviem. V zmluve som mala napisane, ze do prace musim chodit slusne oblecena, no bohuzial....nie som rebel, a pravidlam sa snazim vzdy prisposobit, ale ked som raz skusila ist do skoly v ciernych nohaviciach a koseli priehrial sa moj telesny motor. Tak som sa vykaslala na predpisane oblecenie a chodim do skoly ako na plaz. kratasy a tielko a slapky. Zatial mi na to este nikto nic nepovedal. Uvidim do kedy.
Cez obed pridem domov a pomozem senore marine s pripravou obeda. Je to sucast mojho intenzivneho spanielskeho kurzu, leba sa pri tom vzdy naucim nove spanielske slova napr. nakrajat na kocky, pomiesat, rozmixovat, umyt, osupat, preliat, avokado, polievka, privarok, ryza, zemiaky....atd. Je toho velmi vela. Ak este chlapci nie su doma zo skoly tak citam zo slabikara a slovam ktorym nerozumiem mi senora ukazuje, takze musime chodit po celom dome ked mi chce ukazat napr. ihlu, suchu haluzku, popol, trn na ruzi, plot atd. vo vseobecnosti je obed velmi jednoduchy ale velmi zdravy. A aj ked nepatrim k najvacsim jedakom, je to podla mna dost mala porcia. Poobede si dam znova studenu sprchu, lebo v dome je tiez dakych 30C a idem naspat do skoly (v sobotu ucim len doobedu) kde ucim do 18.30. Poobede vypijem v skole asi 2 litre vody a ku koncu dna mi je uz fakt na odpadnutie, lebo styl vyucovania je taky, ze vsetko co poviem musim napisat aj na tabulu tak vacsinu casu len stojim. Za jeden pracovny den vypisem jednu fixku. Pytala som sa ostatnych kolegov, ze aka je ich spotreba fixiek. Im vydrzi jedna fixka 2-3 dni. Daco robim asi zle potom.
Ked sa vecer doplazim z prace unavena a vyhladovena pokracujem v uceni aj uceni sa. S chlapcami si dame nejaku lahsiu konverzacnu temu v spanielcine a naslednee v anglictine. Michelangelo sa chce naucit spravnu anglicku vyslovnost, tak cita nahlas knihu a ja kazde jeho slovo opravujem. Potom sa vymenime a ja citam jeho ucebnicu "fisiologia medica" nahlas a on opravuje mna. Vecer je priblizne rovnako teplo ako cez den, tak su vsetky okna otvorene aj ked sa svieti. Komarov ale nie az tak vela, lebo po celom dome chodia jasterice a maju hostinu na komaroch. Jasterky sa vsak najradsej zdrziavaju na stetne pri lampe a vsettko co prileti dnu zjedia. V dome im uz len chyba nejaky pozierac mravcov. Su vsade. Aj v posteli ich mam. Prve noci sa mi ani nedalo zaspat. Pre klimaticke podmienky spavam tak ako ma panboh stvoril a mravce lozia po celom mojom tele. Dost to stekli aj znervoznuje, ale pokial tie mravce nestipu, tak je to ok. Ine vychodisko nevidim. Pred spanim si dam dalsiu ladovu sprchu. Statistika na zaver: denna spotreba pitnej vody-4litre, navsteva socialneho zariadenia 2 alebo max 3 krat za den. Vsetko vypotim.

V sobotu doobedu som oducila 6 hodin a po obede ma zobrala neivska banda do mesta.

Ukazali mi prvy kostol v meste.

Tiez som sa bola pozriet na hlavnu katedralu

budova kde guerilla odpalila/odpalili bombu pred par mesiacmi.

Z prechadzky som bola dost unavena a ked sme prisli na byt k Jennifer jej rodicia nas potom vsetkych este pozvali do lunaparku. Vstupne stalo 10SK. A za kazduu jazdu sa platilo asi 30SK. Ti, co ma poznaju vedia, ze som maniak na kolotoce a vsetko s tym spolocne. V lunaparku, boli aj trosku drsnejsie atrakcie a tie som vyskusala vsetky. Bolo mi aj trosku zle ku koncu, ale predychala som to nejako.

A vecer ked uz som bola totalne unavena, sme sa vybrali do mesta. Tu hraju vsade len latinoamericku hudbu. Zasadli sme do jedneho podniku a objednali pivo. Cim viac som pila, tym som plynulejsie rozpravala po spanielsky a po polhodinke som sa konecne odvazila ist na tanecny parket. Ludia tu maju tanec v krvi. Ja som sa spoliehala aspon na alkohol v krvi, ze sa to hadam nejako vykompenzuje. A aj tak bolo. Ukazali mi zakladne kroky, Jennifer mi potom pozicala jej frajera a 15 minut sme si fajne potancovali. Dlhsie sa nedalo, lebo je tu strasne horuco. Podniky su tu vacsinou semi-otvorene a klimatizacia je pojem neznamy.

Ftipne bolo aj jazdenie autom po meste vo vecernych hodinach. Od cca 21.00 hodiny tu soferi prestavaju respektovat semafory (nieze by sa pocas dna nejako velmi riadili dopravnymi predpismi). Ked Jennifer vchadzala s mazdou do krizovatky a bola cervena, jednoducho zacala trubit a presla krizovatky bez toho aby zastavila. A kvoli takymto soferom co chodia na cervenu, musi soferi urobit to iste ked chcu preist na zelenu. Jednoducho furt trubia.

Prespala som v dome kde byva Jennifer s rodinou. Rano ma cakali na stole ranajky. Okrem ineho aj miska ovocia (jahody s papajou) posypane syrom (nieco ako mozarella). Nic pre mna. Jedina kombinaciu syru a ovocia co mi neprekaza je americky strawberry cheescake (na markize to vo filmoch dabuju ako syrovy kolac, co samozrejme nedava zmysel....spravne by sa to malo prelozit ako tvarohovy kolac).

Doobedu som pomahala Jenniferinej mladsej sestre a bratovi s ulohami z anglictiny. Maly bracek si potom este robil aj ulohy zo zemepisu, tak mi na mape ukazovala cela rodina, v ktorych regionocch sa pestuje koka, ktore regiony su najchudobnejsie a kde je/su guerilla. Ako podakovanie mi dal potom Jenniferin hermano jeho slabikar z pred dvoch rokov.(teraz kazdy vecer sedim so senorou marinou v kychyni a citam jej zo slabikara a ona sa mi snazi vysvetlit, ktore slovo co znamena...komedia storocia)

Pustila som im aj video o slovensku na youtube. Velmi sa im pacilo. Obed varil Jenniferin frajer Christiano a jej mama. Pochutnala som si na kombinacii: ryza, nejaka vysmazana ploska vec oranzovej smazenej farby a k tom salat (salatove listy, sladka cibula, avokado, hrach a este vela dalsich veci ktore nedokazem identiifikovat).

Pocas celeho dna tu chodia po meste, ale hlavne po rezidentskych oblastiach poulicny predavaci zmrzliny. Poobede zaparkoval jeden takyto podnikatel aj pred Jenniferinym domom. Kupila som si 500ml vanilkovej zmrzky za 20sk. No komu je lepsie ako mne???

Ked som sa vecer vratila k senore marine, jej synovia-medici si potom na mne skusali lekarske kladivka (terminus technikus neviem). Klepkali mi po celom tele, skusali mi reflexy a pri tom ma ucili casti tela po spanielsky. To som sa zasa raz nasmiala.

Mena (slovenka ktora uci v kolumbii AJ a s ktorou som zatial len v emailovom kontakte) ma upozornila, ze ten karamelovy kvader v pradchadzajucom prispevku sa vola panela. Vyzera takto:



a ziskava sa z tejto rastliny: (angl. sugarcane, tak tipjem ze po slovensky nieco ako cukrova trstina)


Panela je typicky juhoamericky nerefinovany potravinovy vvyrobok. Je to v podstate stuhnuta sacharoza a fruktoza, ktora sa ziskava varenim a vyparovanim stavy z rastliny na obrazku.
Po spanielsky sa panela moze volat aj: chancaca, papelón, piloncillo, panocha, rapadura, atado dulce or empanizao. Podobny produkt maju este v indii a pakistene s nazvom gur alebo jaggery.
Hlavnym mproducentom panely je kolumbia - 1.4 miliony ton rocne!!! A tu je samozrejme aj najvacsia konzumacia tejto pochutky na osobu. V "panelovom priemysle" pracuje cca 350 000 ludi na viac ako 20 000 trapiches (farmach).
Okrem cukru obsahuje panela aj proteiny, kalcium, zelezo a kyselinu askorbovu.